Piercing a prepichnutie uší.

Prepichnutie ucha či inej časti tela môže liečiť aj ublížiť

Prepichovanie ucha -piercing – zabudnutá liečba aj hrozba.

Piercing a prepichnutie uší – naozaj neškodné?

V minulosti sa prepichovaním a tetovaním kože značkovali otroci. Pre slobodného človeka bola potupa mať v tele alebo na tele vsadené niečo kovové. Dnes sa piercing i prepichovanie uší chápe ako módna záležitosť, najmä mladí ľudia ním chcú vyjadriť svoju odlišnosť, osobitosť a štýl.

V afrických krajinách, ale aj u tzv. „primitívnych kmeňov“,-  ľudí ktorí ešte stále žijú na úrovni doby kamennej ,- sa nám zachovali správy od misionárov a cestovateľov o praktikách, ktoré by sa dali k piercigu prirovnať.

Prepichovanie kože, a vsádzanie rôznych ozdôb alebo predmetov na telo by sa, rovnako ako tetovanie, dalo chápať aj z  kultového alebo náboženského či spoločenského dôvodu. Nemôžem sa však ubrániť pocitu, že sa tu stretávame s v našej kultúre dávno zabudnutou, a nepochopenou, liečebnou metódou.

Misionári ani antropológovia spravidla nie sú vzdelaní v reflexnej terapii, takže reflexológovi na prvý pohľad jasné vzťahy a príčiny mohli ľahko prehliadnuť.  Aj u  domorodcov samotných sa v priebehu generácií z kedysi čisto účelového správania mohlo stať niečo ako tradícia, alebo módna záležitosť. Stačilo na to málo, aby kmeň alebo spoločenstvo prišlo o ľudí ktorí boli nositeľmi príslušného poznania. To sa v minulosti nezriedka stávalo. Preto, že takýchto ľudí bola v spoločenstve vždy menšina, a poznanie samotné sa odovzdávalo ešte relatívne donedávna, iba v úzkom okruhu „zasvätených“.

Určité zrnká vedomostí a indície sa nám však predsa len dochovali.

Z literatúry vieme, že si berberský piráti prepichovali ušný lalôčik na jednom špecifickom mieste, (nosili tam masívnu zlatú náušnicu), a odôvodňovali to tým, že im tento zákrok dokázateľne pomáha zlepšovať zrak. Pred objavom ďalekohľadu a radarov to mohla byť pre ich prežitie dosť podstatná schopnosť. Je známe, že africké ženy si vsádzaním drahokamov alebo kúskov slonoviny do určitých miest na nose, v ušiach a okolo pier zvyšovali plodnosť, liečili chronické bolesti chrbtice, alebo zabraňovali neželanému otehotneniu. Samozrejme, dnešné antikoncepčné tabletky, umelé hormóny ani lieky od bolesti (a s nimi spojené nežiaduce účinky), či operačné zákroky vtedy neboli dostupné. Podobných príkladov by sa našlo viac.

Každému kto má základné poznatky o aurikuloterapii – metóde liečby z bodov na ušnici, alebo o reflexných projekčných zónach tváre, takéto počínanie zmysel dáva.

Keď vedci nedávno nanovo preskúmali Ötziho, muža z doby bronzovej čo zomrel približne v roku 3300 pred našim letopočtom, a ktorého telo našli takmer neporušené zamrznuté v alpskom ľadovci, s prekvapením zistili, že má na pokožke tetovanie na miestach, ktoré sa zhodujú s bodmi a zónami používanými v tradičnej čínskej akupunktúre.Išlo teda v jeho prípade o liečebné tetovanie ktoré mu malo pomôcť zlepšiť zdravotný stav?

Prikláňal by som sa k názoru, že zrejme áno. Takže nielen Ázia a staroveká Čína. Aj v našich, európskych končinách vedeli ľudia voľakedy viac, než si dnes o nich myslíme. V Číne mali možno len „šťastie“, že sa toto poznanie podarilo cez priepasť času a generácií zachovať do súčasnosti.

Je piercing či tetovanie neškodné, alebo dokonca zdraviu prospešné?

Ak viete čo robíte a riešite problém ktorý organizmus má, môže piercing alebo tetovanie na správnom mieste v odôvodnených prípadoch organizmu pomôcť.

Inak to môže byť vtedy, ak na takýto zásah vyberiete miesto z hľadiska organizmu nevhodné.

Prepichnutie vyvolá jazvu, tá je sama o sebe zdrojom vzruchu. Z čisto reflexného hľadiska, vsadené kovové šperky, hoci aj z ušľachtilého alebo drahého kovu, sa stávajú ďalším zdrojom stimulácie. Svojim mechanickým vplyvom na receptory a nervové zakončenia v koži a podkoží, aj zmenou elektrického potenciálu medzi pokožkou a kovovým šperkom. Pri niektorých materiáloch a umiestneniach sa prejavuje i elektrochemický účinok. Nemusím ani zdôrazňovať  väčšie riziko zavlečenia infekcií ktoré pri piercingu alebo tetovaní hrozia.

Ak „riešite problém“ ktorý v organizme nie je, môžete problém napokon vyvolať, alebo spôsobiť.

Hlavne keď je organizmus už oslabený, v nerovnováhe, v dôsledku ďalších nepriaznivých faktorov, čo v našich časoch, je žiaľ už skôr pravidlom. A ak je pôsobenie hoci aj slabé, ale dlhodobé, pod mnoho rokov, alebo dokonca desaťročí.

V tomto svetle sa prepichovanie ušných lalôčikov u dievčat, kvôli náušniciam, často ešte v dobe krátko po narodení, nezdá až takým dobrým nápadom. Viem, je to kultúrna tradícia. Možno máte pocit, že náušnice jednoducho k žene patria a neviete, alebo nechcete si pripustiť, že by to tak nebolo.

Zamyslime sa trochu. Lalôčik ucha je doslova posiaty množstvom nervových zakončení a reflexných bodov ktoré ako vieme, dokážu účinne ovplyvňovať činnosť nervového alebo hormonálneho systému. Myslíte, že ľudia ktorí prepichovanie robia, majú o týchto skutočnostiach dostatočné znalosti?

Nechcem strašiť. Ste si istí že vašej dcérke v dobrej viere a bez zlého úmyslu, nespôsobíte v dospelosti hormonálne či nervové poruchy, alebo neplodnosť? Lalôčik z reflexného hľadiska predstavuje hlavu.

Keď som sa o tejto skutočnosti zmienil známemu, zvolal: „Aha, už chápem prečo majú niektoré ženy hlavu deravú“. 🙂

Nuž, či je to naozaj len preto, že ženám v detstve urobili dierku na náušnice na zlom mieste, by som si tvrdiť netrúfal, napokon aj medzi mužmi sa nájde nemálo jedincov, čo by si takéto označenie zaslúžili…

Reflexné zákonitosti však neradno podceňovať, alebo ignorovať.

Marián Kováčik

Comments

comments